Svätý Pius X., vlastným menom Giuseppe Melchiorre Sarto, sa narodil 2. júna 1835 v Riese pri Trevise v Taliansku vo veľmi skromných pomeroch. Jeho otec bol obecný posol a obuvník, matka krajčírka. Napriek chudobe rodiny mohol vďaka svojej inteligencii a podpore miestneho kňaza študovať v seminári v Padove. Za kňaza bol vysvätený v roku 1858. Prešiel rôznymi pastoračnými a administratívnymi funkciami: bol kaplánom, farárom, špirituálom a rektorom seminára, kancelárom diecézy Treviso. V roku 1884 ho pápež Lev XIII. vymenoval za biskupa v Mantove a v roku 1893 za kardinála a patriarchu Benátok.
Po smrti Leva XIII. bol 4. augusta 1903 zvolený za pápeža. Jeho zvolenie nasledovalo po tom, čo rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. uplatnil proti favorizovanému kandidátovi, kardinálovi Rampollovi, tzv. právo exkluzivity (veto); Pius X. neskôr toto právo zasahovania svetskej moci do voľby pápeža zrušil. Zvolil si meno Pius X. a za svoje heslo si vybral „Instaurare omnia in Christo“ (Obnoviť všetko v Kristovi).
Jeho pontifikát (1903–1914) sa niesol v znamení hlbokej pastoračnej horlivosti a snahy o vnútornú obnovu Cirkvi. Veľký dôraz kládol na eucharistický život. Vydal dekréty podporujúce časté, dokonca každodenné sväté prijímanie a dekrétom „Quam Singulari“ (1910) znížil vek pre prvé sväté prijímanie na „vek používania rozumu“ (približne 7 rokov), čím otvoril Eucharistiu deťom. Z tohto dôvodu je často nazývaný „pápežom Eucharistie“.
Zaslúžil sa aj o reformu liturgickej hudby, keď motu propriom „Tra le sollecitudini“ (1903) obnovil postavenie gregoriánskeho chorálu ako vzoru cirkevnej hudby. Podporoval dôkladnú katechézu pre deti i dospelých (encyklika „Acerbo Nimis“, 1905) a pod jeho vedením vznikol jednoduchý a rozšírený katechizmus. Inicioval rozsiahlu prácu na kodifikácii Kódexu kánonického práva, ktorá bola dokončená až po jeho smrti (1917). Pre podporu biblických štúdií založil Pápežský biblický inštitút v Ríme (1909).
Jeho pontifikát je tiež silne spojený s bojom proti modernizmu, teologickému a filozofickému smeru, ktorý sa snažil reinterpretovať katolícke učenie vo svetle moderného myslenia. Pius X. ho ostro odsúdil ako „syntézu všetkých heréz“ (dekrét „Lamentabili Sane Exitu“ a encyklika „Pascendi Dominici Gregis“, obe 1907) a zaviedol tzv. protimodernistickú prísahu (1910) pre klerikov a profesorov. Tento boj bol niekedy vedený s prehnanou horlivosťou a podozrievavosťou.
Pius X. bol známy osobnou zbožnosťou, skromnosťou a chudobou. Zomrel 20. augusta 1914, údajne so zlomeným srdcom nad vypuknutím Prvej svetovej vojny. Nebol mučeníkom. Pochovali ho v krypte Baziliky sv. Petra a jeho hrob sa stal cieľom pútí. Za blahoslaveného bol vyhlásený v roku 1951 a za svätého v roku 1954 pápežom Piom XII. Jeho liturgický sviatok sa slávi 21. augusta.
