Svätý Prosper Akvitánsky (lat. Prosper Aquitanus alebo Prosper Tiro) bol významný kresťanský spisovateľ, teológ a laik, ktorý žil na prelome 4. a 5. storočia. Narodil sa okolo roku 390 v Akvitánii (dnešné juhozápadné Francúzsko), pravdepodobne získal vzdelanie v Bordeaux. Hoci bol laikom (niektoré zdroje naznačujú, že mohol byť ženatý), prejavoval hlboký záujem o teológiu a mníšsky život. Pred rokom 428 sa presťahoval do Marseille, možno ako utečenec po gótskych inváziách, a žil v blízkosti tamojších mníchov.
Prosper sa stal jedným z najhorlivejších žiakov a obhajcov svätého Augustína z Hippa, najmä jeho učenia o milosti, predurčení a slobodnej vôli. Keď v mníšskych kruhoch v Marseille a Lerins vznikol odpor voči niektorým aspektom Augustínovho učenia (hnutie neskôr označené ako semipelagianizmus, ktoré zdôrazňovalo schopnosť ľudskej vôle urobiť prvý krok k Bohu bez prvotnej milosti), Prosper spolu s priateľom Hilárom napísal okolo roku 428/429 Augustínovi a žiadal ho o pomoc. Augustín odpovedal spismi "O predurčení svätých" a "O dare vytrvalosti".
Aj po Augustínovej smrti v roku 430 Prosper neúnavne bránil jeho odkaz. Okolo roku 431 cestoval do Ríma, aby získal podporu pápeža Celestína I. Pápež následne napísal list galským biskupom, v ktorom chválil Augustína a varoval pred novotami. Prosper potom pokračoval v polemike proti semipelagiánom, napísal významné dielo "Proti Kolátorovi" (Contra Collatorem, okolo 433), namierené proti Jánovi Kasiánovi, opátovi v Marseille a autorovi diela "Rozhovory" (Collationes). Medzi jeho ďalšie dôležité diela patria polemické básne "O Božej prozreteľnosti" (De Providentia Dei) a "Proti nevďačným" (Carmen de Ingratis), ako aj zbierky Augustínových myšlienok "Výroky z Augustína" (Liber Sententiarum ex Augustino) a "Epigramy z Augustínových výrokov" (Epigrammata ex sententiis S. Augustini). Tieto zbierky mali neskôr veľký vplyv, najmä na Druhom koncile v Orange (529), ktorý odsúdil semipelagianizmus a potvrdil umiernenú augustínovskú náuku o milosti.
Prosper je tiež známy ako historik a kronikár. Jeho "Kronika" (Epitoma Chronicon) je pokračovaním kroniky svätého Hieronyma a cenným zdrojom pre udalosti 5. storočia, najmä pre roky 417–455, kedy končí posledná ním redigovaná verzia.
Okolo roku 440 bol Prosper povolaný do Ríma pápežom svätým Levom I. Veľkým, kde pôsobil ako jeho sekretár alebo notár. Podľa Gennadia z Massilie mal podiel na formulovaní pápežových listov proti Eutychovej heréze.
Dátum jeho smrti nie je presne známy, ale zomrel pravdepodobne po roku 455 (dátum ukončenia jeho kroniky), možno okolo roku 463, pravdepodobne v Ríme. Hoci bol laik, pre jeho učenosť, obranu ortodoxie a svätý život je uctievaný ako svätý. Jeho sviatok sa v Rímskokatolíckej cirkvi zvyčajne slávi 25. júna, aj keď niektoré zdroje (vrátane Pravoslávnej cirkvi) uvádzajú 7. júl.