Jorge Mario Bergoglio, narodený 17. decembra 1936 v Buenos Aires v Argentíne , bol zvolený za 266. pápeža Katolíckej cirkvi 13. marca 2013. Prijal meno František, čím sa stal prvým pápežom s týmto menom, prvým jezuitom na Petrovom stolci a prvým pápežom z amerického kontinentu. Tieto „prvenstvá“ od počiatku naznačovali potenciál pre nové smerovanie a perspektívy v Cirkvi, keďže jeho jezuitská formácia a pôvod z „globálneho Juhu“ priniesli do Vatikánu odlišné skúsenosti a priority. Jeho pontifikát, ktorý sa niesol v znamení výziev na milosrdenstvo, sociálnu spravodlivosť a starostlivosť o stvorenstvo, sa uzavrel jeho smrťou 21. apríla 2025.
Vyrastal v rodine talianskych prisťahovalcov. Po štúdiu chemickej techniky a krátkej práci v tejto oblasti , pocítil povolanie ku kňazstvu. V roku 1958 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (jezuiti). Počas formácie a štúdií filozofie a teológie prekonal vážne ochorenie pľúc, pri ktorom mu bola odoperovaná časť pravého pľúcneho laloka. Za kňaza bol vysvätený v roku 1969. Pôsobil ako provinciál jezuitov v Argentíne v zložitom období vojenskej diktatúry, čo bola skúsenosť, ktorá ho konfrontovala s otázkami moci a spravodlivosti. V roku 1992 bol menovaný za pomocného biskupa Buenos Aires, neskôr za arcibiskupa koadjútora (1997) a arcibiskupa Buenos Aires (1998). Kardinálom ho vymenoval Ján Pavol II. v roku 2001. Už v tomto období bol známy svojou osobnou pokorou, jednoduchým životným štýlom – býval v malom byte, používal verejnú dopravu – a zameraním na sociálnu spravodlivosť. Tieto životné skúsenosti – imigrácia rodiny, choroba, život v Argentíne počas diktatúry a priamy kontakt s chudobou – hlboko formovali jeho pastoračnú citlivosť a neskoršie priority ako pápeža.
Zvolil si meno František ako program svojho pontifikátu, inšpirovaný sv. Františkom z Assisi – chudoba, pokoj, starostlivosť o stvorenie. Táto voľba mena nebola len symbolická, ale predstavovala jasný program zameraný na evanjeliovú jednoduchosť. Jeho štýl bol charakteristický jednoduchosťou, priamosťou a snahou o blízkosť k ľuďom. Kľúčovými témami jeho učenia a pastoračnej činnosti boli Božie milosrdenstvo, čoho prejavom bol aj mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, a pozornosť venovaná chudobným a ľuďom na perifériách spoločnosti, kritizujúc „kultúru skartovania“. Naliehavo vyzýval k starostlivosti o spoločný domov, najmä prostredníctvom encykliky Laudato si' (2015) a neskôr exhortácie Laudate Deum (2023). Týmito dokumentmi výrazne posunul katolícku sociálnu náuku smerom k integrálnej ekológii, spájajúc starostlivosť o životné prostredie s otázkami sociálnej spravodlivosti, čím oslovil široké spektrum ľudí aj mimo cirkevných kruhov. Inicioval reformu Rímskej kúrie a kládol dôraz na synodalitu ako spôsob života Cirkvi. Významné boli aj jeho početné apoštolské cesty po celom svete. Vo svojich dokumentoch, ako Evangelii Gaudium, Amoris Laetitia a Fratelli tutti, rozvíjal víziu Cirkvi, ktorá je misionárska a otvorená dialógu. Čelil aj zložitým otázkam, ako je zneužívanie v Cirkvi a pastoračný prístup k osobám v neregulárnych situáciách či LGBTQ+ osobám, pričom sa snažil o pastoračnú otvorenosť pri zachovaní cirkevného učenia.
Pápež František zanechal Cirkvi odkaz neustálej misijnej transformácie, Cirkvi ako „poľnej nemocnice“, ktorá sa skláňa k ranám ľudstva. Jeho dôraz na synodalitu povzbudil k väčšej participácii a načúvaniu v rámci cirkevných spoločenstiev. Jeho život a služba boli svedectvom evanjeliovej radosti a nádeje. Zomrel 21. apríla 2025 vo svojej rezidencii v Dome svätej Marty vo Vatikáne na následky mozgovej príhody. Podľa svojho želania bol pochovaný v Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme , čo bolo ďalším prejavom jeho mariánskej úcty, túžby po jednoduchosti a spojení s ľudom.
