Svätý Teofán, gróf z Centumcellae (dnešnej Civitavecchie v Taliansku), žil a pôsobil koncom 6. storočia. V období po gótskych vojnách spravovala oblasť Centumcellae Byzantská ríša a Teofán zastával funkciu grófa (comes) – bol civilným správcom aj veliteľom miestnej posádky. Napriek vysokému postaveniu bol známy mimoriadnym milosrdenstvom, súcitom a pohostinnosťou voči chudobným a pocestným. Svoje svetské povinnosti si plnil svedomito, no zároveň si zachovával hlbokú vieru a štedrosť srdca.
V posledných chvíľach života Teofán prejavil prorockú prezieravosť a svätosť. Keď bol na smrteľnej posteli ťažko chorý a sužovaný ranami, mesto zachvátila prudká búrka ohrozujúca jeho pohreb. Teofán vtedy upokojil uplakanú manželku slovami, že hneď po jeho smrti sa búrka utíši. A skutočne – vo chvíli jeho skonu sa počasie zázračne upokojilo. Jeho telesné pozostatky navyše prejavili znaky svätosti: dovtedy opuchnuté a hnisajúce ruky i nohy mal zrazu úplne uzdravené pri príprave tela na pohreb. O tri dni neskôr, pri opätovnom otvorení hrobu, sa z neho šírila jemná vôňa namiesto obvyklého zápachu rozkladu. Tieto divy ohromili súčasníkov a potvrdili povesť o Teofánovej svätosti.
Správy o týchto zázrakoch sa dostali až k pápežovi sv. Gregorovi Veľkému, ktorý ich overil a potvrdil ich pravdivosť. Potom Gregor Veľký vyhlásil Teofána za blahoslaveného a povolil jeho verejnú úctu v Centumcellae. Ľud ho čoskoro uctieval ako svätého a Teofán sa stal patrónom mesta. Jeho liturgická pamiatka pripadla na 9. júna, výročný deň jeho úmrtia. V 9. storočí preniesli pre hrozbu saracénskych nájazdov jeho pozostatky do neďalekej Tarquinie, aby sa zabránilo ich znesväteniu. Dodnes je v tomto regióne uctievaný – Tarquinia ho dokonca pokladá za jedného zo svojich patrónov. Život svätého Teofána plný lásky k blížnym i zázračné okolnosti jeho smrti sú pre veriacich dodnes povzbudením a príkladom neochvejnej viery, milosrdenstva a nádeje na večný život.
