V malej prímorskej dedinke Paola v Kalábrii sa roku 1416 narodil chlapec, ktorého život bol od prvého nádychu preniknutý prítomnosťou Boha. Jeho rodičia, ktorí dlhé roky márne túžili po dieťati, sa v dôvere obrátili na svätého Františka z Assisi. Ich modlitby boli vypočuté – a na znak vďačnosti pomenovali svojho syna po tomto svätcovi. Už v ranom veku prekonal ťažké ochorenie očí, čo rodičia pripísali Božej milosti. Ako sľúbili, poslali ho na rok do františkánskeho kláštora, kde sa začal rodiť hlboký duchovný vzťah, ktorý ho neskôr viedol k neobyčajnému životu.
Po púti do Ríma a Assisi mladý František pocítil, že jeho povolanie presahuje múry kláštorov. V tichu a samote prírody našiel domov, kde mohol načúvať Božiemu hlasu. Usadil sa v jaskyni neďaleko rodného mesta, kde viedol život plný pôstu, modlitby a pokánia. Jeho jednoduchý spôsob života, bosé nohy, voda a chlieb, málo spánku a kajúci pás svedčili o jeho túžbe po dokonalom zjednotení s Bohom. V jeho skromnosti a odriekaní však nebolo nič smutné – z jeho života vyžaroval pokoj, ktorý priťahoval iných.
Postupne sa k nemu začali pridávať ďalší, ktorí túžili žiť podobne. Spoločne vytvorili spoločenstvo, ktoré sa čoskoro premenilo na rehoľu s názvom Najmenší bratia – svedectvo túžby byť čo najbližšie pokore Krista. Ich pravidlá boli prísne: okrem tradičných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti, zložili aj sľub neustáleho pôstu. V ich živote nebolo miesta pre nadbytok, no bolo v ňom dostatok lásky a služby.
Príbeh tohto muža sa však neodohrával len v ústraní pustovne. Zvesť o jeho zázrakoch – uzdraveniach, tichej chôdzi po vode, utišovaní búrok či dokonca vzkriesení – sa rýchlo šírila. Mal dar vnímať, čo sa skrýva v srdciach ľudí, a nebál sa postaviť ani mocným, keď konali nespravodlivo. Jedného dňa jeho meno dorazilo až k uchu francúzskeho kráľa Ľudovíta XI., ktorý, ťažko chorý, túžil po jeho prítomnosti. Hoci svätec spočiatku váhal, napokon poslúchol pápeža a vybral sa do Francúzska.
Nehľadal slávu, no aj na kráľovskom dvore zostal verný svojmu pustovníckemu životu. Hoci kráľa neuzdravil, pripravil ho na večnosť s pokojom a zmierením. Jeho vplyv siahal až do politických kruhov – radil panovníkom, zmieroval národy a zakladal kláštory aj rehoľné spoločenstvá pre ženy a laikov. Všade, kde prišiel, zanechal stopu lásky, ktorá bola jeho životným heslom – Charitas.
Keď zomrel na Veľký piatok roku 1507 vo veku 91 rokov, zanechal za sebou nie len rehoľu, ale aj živé dedičstvo pokory, služby a viery. Jeho telo bolo po smrti neporušené, čo mnohí vnímali ako znak Božej priazne. Hoci neskôr utrpelo zničenie počas náboženských nepokojov, jeho duch zostal neporušený v srdciach veriacich. Dnes je patrónom Kalábrie, námorníkov, pustovníkov aj tých, ktorí túžia po dieťati. Jeho sviatok si pripomíname 2. apríla, v deň jeho odchodu do večnosti – v tichu a svetle Veľkého piatku, ktorý tak výstižne symbolizuje jeho život.
