Svätý Soter, známy aj ako Soterius, bol dvanástym rímskym biskupom (pápežom), ktorého pontifikát sa datuje približne do rokov 166 až 174 (niektoré zdroje uvádzajú mierne odlišné časové rozpätie, napr. 167–175). Narodil sa vo Fondi v Kampánii (dnešné Lazio, Taliansko), jeho otec mal údajne grécky pôvod. Jeho meno pochádza z gréckeho slova „Soter“ (Σωτήρ), čo znamená „Spasiteľ“ alebo „Záchranca“.
O jeho živote pred nástupom na Petrov stolec nie je veľa známeho. Ako pápež nasledoval po svätom Anicetovi a jeho nástupcom sa stal svätý Eleutér. Soter je známy predovšetkým svojou mimoriadnou štedrosťou a dobročinnosťou, najmä voči prenasledovaným kresťanom a tým, ktorí boli odsúdení na nútené práce v baniach. Zachoval sa fragment listu svätého Dionýza, biskupa z Korintu, adresovaného Soterovi, v ktorom mu ďakuje za štedrú finančnú pomoc a duchovnú podporu, ktorú rímska cirkev pod jeho vedením poskytovala iným cirkevným obciam. Dionýz spomína, že Soterov list Korinťanom sa čítal počas nedeľných bohoslužieb spolu s listom pápeža Klimenta I., čo svedčí o jeho autorite a úcte, ktorej sa tešil.
Pápežovi Soterovi sa pripisuje, že formálne ustanovil slávenie Veľkej noci ako každoročného sviatku v Ríme. Tiež údajne vydal nariadenie, že manželstvo je platné len vtedy, ak je požehnané kňazom ako sviatosť. Aktívne sa staval proti šíriacemu sa montanizmu, heretickému hnutiu zdôrazňujúcemu proroctvá a prísne morálne normy. Niektoré zdroje uvádzajú, že proti montanistom napísal aj knihu.
Hoci staršia tradícia ho často uvádza ako mučeníka a jeho sviatok sa slávi 22. apríla (spolu so svätým Kájom), Rímske martyrológium mu titul mučeníka nepriznáva a podľa revízie liturgického kalendára z roku 1969 neexistujú dostatočné historické dôkazy o jeho mučeníckej smrti. Zomrel pravdepodobne okolo roku 174 alebo 175 v Ríme a bol pochovaný v Kalixtových katakombách. Jeho pontifikát bol poznačený láskou k blížnemu a starostlivosťou o jednotu a potreby Cirkvi v časoch formovania jej štruktúr a boja proti herézam.
