Svätý Bonifác I., pápež

Svätý Bonifác I. bol pápežom od 28. decembra 418 do 4. septembra 422. Bol rímskym rodákom, synom kňaza menom Jocundus. Podľa Liber Pontificalis bol vysvätený pápežom Damazom I. (366–384) a okolo roku 405 pôsobil ako zástupca pápeža Inocenta I. v Konštantínopole. Bol známy svojou učenosťou, zbožnosťou a dobročinnosťou. Jeho zvolenie za pápeža bolo poznačené vážnym sporom. Po smrti pápeža Zosima (27. decembra 418) menšinová frakcia rímskeho kléru, najmä diakoni, obsadila Lateránsku baziliku a zvolila za pápeža arcidiakona Eulália. Nasledujúci deň (28. decembra) sa väčšina kléru zišla v kostole sv. Teodory a proti jeho vôli zvolila za pápeža staršieho kňaza Bonifáca. Obaja boli vysvätení v nedeľu 29. decembra, čo viedlo k schizme a nepokojom v Ríme. Rímsky prefekt Symmachus, ktorý bol naklonený Euláliovi, informoval cisára Honória v Ravenne, ktorý spočiatku potvrdil Euláliovu voľbu. Bonifácovi stúpenci sa však odvolali k cisárovi, ktorý zvolal synodu talianskych biskupov do Ravenny (február-marec 419), aby spor vyriešila. Keďže synoda nedospela k záveru, cisár nariadil obom nárokovateľom opustiť Rím až do rozhodnutia väčšej synody naplánovanej na máj. Pred Veľkou nocou (30. marca) však Eulálius neuposlúchol cisársky rozkaz, vrátil sa do Ríma a pokúsil sa sláviť veľkonočné obrady v Lateráne. Tento vzdor rozhneval cisára Honória, ktorý definitívne uznal Bonifáca za legitímneho pápeža (3. apríla 419) a nariadil Eulália vyhnať. Bonifác sa vrátil do Ríma 10. apríla. Aby predišiel podobným sporom v budúcnosti, Honórius na Bonifácovu žiadosť neskôr vydal zákon (1. júla 420), ktorý stanovil, že v prípade sporných volieb nemá byť uznaný ani jeden kandidát a má sa konať nová voľba. Počas svojho pontifikátu Bonifác I. aktívne upevňoval disciplínu a bránil autoritu Rímskej stolice. Zrušil niektoré rozsiahle právomoci, ktoré jeho predchodca Zosimus udelil biskupovi Patroklovi z Arles na úkor metropolitných práv iných biskupov v Galii. Horlivo bránil jurisdikciu Ríma nad cirkevnými provinciami v Illyricu (Balkán), ktoré si nárokoval konštantínopolský patriarcha s podporou východorímskeho cisára Teodózia II. Bonifác protestoval u západného cisára Honória, ktorý presvedčil Teodózia, aby odvolal svoj dekrét podriaďujúci Illyricum Konštantínopolu (422). Bonifác potvrdil autoritu pápežského vikára v Solúne. Pokračoval tiež v sporoch s africkými biskupmi ohľadom práva na odvolanie sa do Ríma, ktoré Afričania obmedzovali. Bonifác bol oddaným odporcom pelagianizmu a podporoval v tomto boji svätého Augustína. Keď dostal dva pelagiánske listy očierňujúce Augustína, poslal mu ich. Augustín z vďačnosti venoval Bonifácovi svoje dielo „Contra duas Epistolas Pelagianoruin“ (Proti dvom listom Pelagiánov). Bonifác zomrel v Ríme 4. septembra 422 a bol pochovaný na cintoríne sv. Maxima pri Via Salaria, blízko hrobu sv. Felicity, ktorú si osobitne ctil. Hoci nezomrel mučeníckou smrťou, je uctievaný ako svätý. Jeho sviatok sa slávi 4. septembra.