Svätý Félix III., pápež v rokoch 483 až 492, je postavou, ktorej pontifikát výrazne ovplyvnili teologické spory medzi Západom a Východom. Jeho číslovanie je niekedy uvádzané ako Félix II., pretože Félix II. (pápež v rokoch 355–365) bol neskôr považovaný za protipápeža; z dôvodu tejto historickej nejasnosti sa nasledujúci pápeži s menom Félix číslovali od III.
Félix pochádzal z významnej rímskej senátorskej rodiny Aniciovcov. Pred prijatím kňazských svätení bol ženatý a ovdovel; mal minimálne dve deti. Je považovaný za prapradeda neskoršieho pápeža svätého Gregora Veľkého. Jeho voľba za pápeža v marci 483, po smrti svätého Simplícia, prebehla v čase, keď mal v Taliansku moc germánsky kráľ Odoaker. Hoci sa Odoakrovi úradníci snažili voľbu ovplyvniť, rímsky klérus si presadil vlastného kandidáta, Félixa, ktorý bol v tom čase pravdepodobne kardinálom-kňazom.
Celý Félixov pontifikát bol poznačený Akakiánskou schizmou. Táto roztržka vznikla ako reakcia na snahu byzantského cisára Zenóna zmieriť pravoverných kresťanov (uznávajúcich závery Chalcedónskeho koncilu z roku 451 o dvoch prirodzenostiach v Kristovi) s monofyzitmi (ktorí tvrdili, že Kristus má len jednu, božskú prirodzenosť). Cisár v roku 482 vydal edikt zvaný Henotikon (Edikt jednoty), ktorý formuloval konštantínopolský patriarcha Akakios. Henotikon sa snažil obísť sporné chalcedónske formulácie, čo však Rím vnímal ako neprijateľný kompromis a ohrozenie pravej viery.
Pápež Félix III. zaujal nekompromisný postoj. Hneď po svojom nástupe odmietol Henotikon. V roku 484 zvolal do Ríma synodu, ktorá potvrdila závery Chalcedónskeho koncilu a exkomunikovala patriarchu Akakia za podporu Henotikonu a za prijatie monofyzitských patriarchov Petra Monga v Alexandrii a Petra Fullera v Antiochii. Akakios na oplátku vymazal meno pápeža Félixa z liturgických diptychov v Konštantínopole. Tým sa začala Akakiánska schizma, ktorá trvala 35 rokov a hlboko poznačila vzťahy medzi Rímom a Konštantínopolom.
Félix III. sa zaoberal aj situáciou v severnej Afrike, kde miestna cirkev trpela pod nadvládou ariánskych Vandalov. Po skončení prenasledovania za kráľa Hunericha sa mnohí kresťania, ktorí pod nátlakom prijali arianizmus (tzv. lapsi), chceli vrátiť do Katolíckej cirkvi. Félix zvolal v roku 487 synodu, ktorá stanovila podmienky pre ich opätovné prijatie, čím preukázal pastoračnú starostlivosť, ale aj pevnosť v cirkevnej disciplíne.
Pápež Félix III. zomrel prirodzenou smrťou 1. marca 492 v Ríme. Bol pochovaný v Bazilike svätého Pavla za hradbami. Hoci nebol mučeníkom, Cirkev ho uctieva ako svätca pre jeho neochvejnú obranu pravej viery v zložitých časoch. Jeho liturgický sviatok sa slávi 1. marca.
