Svätý Anastáz II., pápež

Svätý Anastáz II. (lat. Anastasius II.) bol pápežom od 24. novembra 496 do svojej smrti 19. novembra 498. Bol rodákom z Ríma, synom kňaza menom Peter. Jeho krátky pontifikát sa odohrával v tieni Akaciánskej schizmy, ktorá od roku 484 rozdeľovala západnú a východnú Cirkev kvôli sporom ohľadom monofyzitizmu a platnosti Chalcedónskeho koncilu, prehĺbeným cisárskym ediktom Henotikon. Na rozdiel od svojich predchodcov Félixa III. a Geláza I., ktorí zastávali nekompromisný postoj voči Konštantínopolu a patriarchovi Akáciovi (ktorý schizmu zapríčinil a bol exkomunikovaný), Anastáz II. sa usiloval o zmierenie. Hneď po svojom zvolení vyslal do Konštantínopolu k cisárovi Anastáziovi I. delegáciu dvoch biskupov (Kreskonia a Germána) s listom, v ktorom vyjadril túžbu po obnovení jednoty. Hoci trval na odstránení Akáciovho mena (medzitým už zosnulého) z liturgických diptychov, prejavil ochotu uznať platnosť krstov a svätení, ktoré Akácius a jeho klérus vykonali. Tento ústretový postoj bol v Ríme vnímaný kontroverzne. Do Ríma sa v tom čase vrátil aj vplyvný senátor Festus z diplomatickej misie v Konštantínopole, ktorý pravdepodobne podporoval Anastáziovu voľbu a jeho zmierlivú politiku. Podľa niektorých správ Festus dokonca cisárovi sľúbil, že presvedčí pápeža, aby prijal Henotikon výmenou za cisárske uznanie ostrogótskeho kráľa Teodoricha v Taliansku. Napätie v Ríme vyvrcholilo, keď pápež Anastáz prijal a údajne dokonca pripustil k prijímaniu diakona Fotína z Tesaloník, ktorý bol spojencom Akácia a jeho nástupcov. Liber Pontificalis uvádza, že pápež tak urobil tajne, bez súhlasu ostatného kléru, čo viedlo mnohých k tomu, že sa od neho oddelili a odmietali s ním sláviť liturgiu. Či pápež skutočne pochybil v otázke viery, alebo išlo len o nepochopenie či účelové skreslenie jeho snahy o dialóg, zostáva predmetom diskusií. Isté je, že jeho ústretovosť voči Východu narazila na silný odpor v Ríme. Uprostred tejto krízy pápež Anastáz II. náhle zomrel 19. novembra 498. Jeho odporcovia vnímali jeho smrť ako Boží trest. Po jeho smrti sa rímska cirkev rozdelila a boli zvolení dvaja pápeži – Symachus (podporovaný proti-byzantskou stranou) a Laurentius (podporovaný pro-byzantskou stranou senátora Festa), čo viedlo k tzv. Laurentiánskej schizme. Pre svoj pokus o zmierenie s Akáciovými stúpencami a najmä pre údajnú komunikáciu s Fotínom si Anastáz II. v stredoveku vyslúžil zlú povesť. Dante Alighieri ho vo svojej Božskej komédii (Peklo, spev XI.) umiestnil do šiesteho kruhu pekla medzi heretikov s nápisom na hrobke: „Strážim pápeža Anastázia, ktorého Fotínus zviedol z pravej cesty.“ Moderní historici a komentátori Danteho však poukazujú na to, že Dante pravdepodobne vychádzal z neskorších, nespoľahlivých a možno aj účelovo upravených zdrojov (ako Liber Pontificalis či Graciánov dekrét) a možno si dokonca pomýlil pápeža Anastázia II. s byzantským cisárom Anastáziom I. Napriek týmto kontroverziám je Anastáz II. uvedený v Rímskom martyrológiu a jeho sviatok pripadá na 19. novembra. Je jedným z mála pápežov prvých piatich storočí (spolu s Libériom), ktorý nie je všeobecne uctievaný ako svätý v západnej tradícii.